Nejde o horúcu informáciu, ale skôr o paradox z nie tak dávnej minulosti, ktorý prinúti fanúšika futbalu zamyslieť sa aj po poldruha mesiaci. Stalo sa v ten istý deň, 16. mája 2026.
Išlo o dve udalosti v priebehu niekoľkých hodín. Popoludní slávnosť ako oslavu futbalu, čoby spomienka na nezabudnuteľnú futbalovú legendu – a podvečer smútok, ktorý ovládol mesto (a jeho okolicu) žijúce roky futbalom.
V priestoroch Evanjelického kolégia v Prešove sa konalo spomienkové stretnutie pri príležitosti nedávneho stého výročia narodenia Ladislava Pavloviča (narodený 8. 4. 1926, zomrel 28. 1. 2013). Nechýbali členovia najbližšej rodiny, bývalí hráči a tréneri, plus ďalší pozvaní hostia. Lenže, ako už bolo naznačené, v onú smutnú sobotu, po prehre v Komárne 0:1, v poslednom zápase sezóny 2025/26, vypadli futbalisti Tatrana Prešov definitívne z najvyššej súťaže. A práve v tom je onen paradox, o ktorom je zmienka v úvodných riadkoch.
Ladislav Pavlovič, pri všetkej úcte k ostatným prešovským športovcom a to naprieč všetkými generáciami, preslávil tretie najväčšie mesto na Slovensku najviac. Rovnako tak aj najstarší futbalový klub v krajine pod Tatrami. Od minulého roka je po ňom pomenovaný nový štadión, na ktorom sa už o niekoľko dní po jeho otvorení v roku 2025 konali majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov.
Veru, prešovskému športovcovi 20. storočia sa na aktuálnu situáciu v klube, ktorý bol jeho jedinou srdcovkou, pozerá z futbalového nebíčka len veľmi ťažko. A tak, za všetkých nás, čo sme celú sezónu (lež škoda, že márne) fandili zeleno-bielym farbám, už len jedna krátka veta adresovaná tam hore: Laci báči, odpusťte nám...
Dosť ale bolo nostalgie, veď táto neveselá téma je dosť dopodrobna rozoberaná v médiách a náš príspevok, ako už bolo naznačené, má byť o oslave futbalového majstrovstva jedného človeka, výnimočného jedinca.
Organizátorom slávnosti, o ktorej píšeme, spojenej s videoprojekciou a výstavou zväčšených fotografií, bol syn Ladislava Pavloviča rovnakého mena, v minulosti športovej verejnosti známy predovšetkým ako lekár futbalovej reprezentácie SR. Mimochodom, prezentoval sa tiež ako skvelý rečník. Podujatie naplánoval od začiatku až do samého konca, ako inak, čoby futbalový zápas – s „rozcvičkou“ na samom začiatku, so striedaním niekoľkých ďalších prítomných hostí pri rečníckom pulte (viceprimátor mesta Prešov Peter Krajňák, novinár Vladimír Mezencev, člen Komisie SFZ pre históriu a štatistiku Peter Bzdúch, športový novinár a publicista Jozef Kuchár), čo môžeme prirovnať k zmene rozostavenia hráčov počas zápasu, tiež „hlavnou“ prestávkou v polovici stretnutia. Nechýbala dokonca ani „obdoba“ hydratačných prestávok, ktoré poznáme z aktuálneho svetového šampionátu FIFA 2026 v Severnej a Strednej Amerike. S tým rozdielom, že každý z účastníkov si ju mohol dopriať individuálne, koľko chcel, v ktoromkoľvek čase, nepotreboval k tomu pokyn rozhodcu...
No boli tu aj rozdiely. Spomienka na značku LP7 netrvalo tradičných 90 minút (plus nastavený čas), ale ešte o dosť dlhšie. No aj tak to nebol dostatočný časový priestor, keby sa malo povedať (či napísať) úplne všetko o hráčovi s povestným číslom 7 na drese.
Internet ponúka množstvo zaujímavých faktov a štatistík z kopačiek prešovskej, slovenskej a československej futbalovej legendy, držiteľa ocenenia Prešovský športovec 20. storočia, člena Siene slávy prešovského športu. Niektoré ďalšie odzneli na spomienkovej akcii a niektoré boli pre prítomných úplnou novinkou...
- Ladislav Pavlovič st. starší pochádzal z dvanástich detí, narodil sa ako jedenásty v poradí.
- vyrastal neďaleko starého futbalového štadióna na Sabinovskej ulici, kde otec vlastnil známu Krčmu u Pavloviča.
- prezývka Ruský cár nevznikla počas cesty vlakom do bývalého Sovietskeho zväzu, ako sa to na verejnosti občas hovorí. Slovo Ruský má pôvod v gréckokatolíckom vierovyznaní rodiny Pavlovičovcov, slovo cár symbolizuje futbalovú doménu Ladislava Pavloviča na československých ligových trávnikoch.
- kráľom československých ligových strelcov sa stal v sezóne 1960/1961 (17 gólov) a v sezóne 1963/1964 (21 gólov, piaty najlepší v Európe). V prvom prípade sa o prvenstvo delil s Rudolfom Kučerom z Dukly Praha.
- Československo reprezentoval v 14 zápasoch, v ktorých strelil dva góly
- bronzový medailista Pohára národov 1960 vo Francúzsku (teraz majstrovstvá Európy)
- v drese Tatrana Prešov dosiahol počas kariéry 157 gólov, čo znamenalo najviac gólov Slováka v drese jedného klubu
- trikrát naj... najstarší Slovák, ktorý nastúpil v československej lige (vo veku 39 rokov a 199 dní), najstarší Slovák, ktorý strelil gól v československej lige (vo veku 38 rokov a 326 dní), najstarší slovenský strelec hetriku (14. 6. 1964 v zápase Prešov – Kladno 7:0).
- v A mužstve Tatrana Prešov debutoval v roku 1948 v zápase s Levočou a to spoločne s o dva roky mladším bratom Rudolfom. Zeleno-biely dres obliekali spoločne dlhých 22 rokov.
- okrem streleckého majstrovstva ako takého vošiel do histórie aj hetrik Ladislava Pavloviča v stretnutí so Slovanom Bratislava (11. apríla 1960, výsledok 3:1) do siete legendárneho Viliama Schrojfa.
- receptom na góly bolo nepodcenenie žiadnej strely. Dobiehanie odrazených lôpt, predvídavosť, že brankárom vyrazená lopta dáva možnosť na úspešnú dorážku.
- všeobecne platilo, že bratia Pavlovičovci „v tom mali jasno“ už od začiatku kariéry. Rudo bol nahrávačom, Laco strelcom. Aby zmiatli súperov, vytvorili si medzi sebou akýsi tajný jazyk (Kolakociko), ktorému rozumeli iba oni dvaja.
- Ladislav Pavlovič st. bol vraj lepší hokejista, než futbalista. Aspoň tak vravievali niektorí fanúšikovia. Po skončení základnej vojenskej služby vo futbalovom klube ČH Bratislava ho lanárili funkcionári hokejového Slovana, no neúspešne. Aj na ľade nosil prešovský dres s číslom sedem. Neraz sa po skončení futbalového zápasu rýchlo presúval taxíkom na zimný štadión.
- novinári a fanúšikovia ho nazývali aj slovenský Stanley Matthews. On proti tomu nič nenamietal a vedel prečo. Obaja vďaka zdravému životnému štýlu hrali futbal na vysokej úrovni aj v pokročilom veku. Slovák do štyridsiatky, Angličan (najlepší futbalista Európy 1956) dokonca ešte o desať rokov dlhšie.
- s aktívnou činnosťou sa rozlúčil 11. mája 1966 v zápase Tatran Prešov – Honvéd Budapešť. V hľadisku sa tiesnilo 20 tisíc divákov, čo bola a je najvyššia návšteva v histórii prešovského futbalu.
Toľko „zápisnica“ z vydarenej spomienky na veľkú osobnosť zelených trávnikov – a z menšej časti aj ľadových plôch. Ktovie, či nájdeme v Prešove či jeho okolí ešte niekoho ďalšieho, koho športová kariéra bude tak zaujímavo zmapovaná a štatistickými údajmi doplnená. Možno raz a možno už nikdy. S istotou však môžeme napísať, že Ladislav Pavlovič st. bol len jeden.
Ján MIROĽA