Kokošovce. Obec, v ktorej je futbal už minulosťou. A tak neostáva nič iné, len spomínať – tak ako naposledy na futbalové dianie v Ľubovci. Toto však nebude ohliadnutie za obdobím jedného mužstva, klubu, no ohliadnutie za životným príbehom jedného muža. Nikdy nehral za Kokošovce, no býva tam a v minulosti sa venoval futbalu aj lyžovaniu. Jeho kariéra netrvala dlho, lebo do jeho života zasiahli ľudia, ktorí si mysleli, že môžu rozhodovať o druhých, ničiť ich životné plány a predstavy. Nebyť toho, mohlo byť v tomto článku riadkov na futbalovú tému možno aj viac.
Vítězslav Fischer sa narodil v roku 1960 na severe Čiech, v Tanvalde, okres Jablonec nad Nisou. „Naše okolie bolo známe lyžovaním. Konala sa tam Jizerská päťdesiatka, v Harrachove organizovali skoky na lyžiach. Vyrástli tam mnohé osobnosti vtedajšej doby, majster sveta 1970 v severskom lyžovaní Ladislav Rygl, ďalej Jiří Balatka, Kožíšek... Boli pre nás vzorom,“ zaspomínal si dnes 64-ročný pán. Športu na dvoch doskách prepadol aj on, rovnako ako mnohí jeho rovesníci. Ako prvák na škole začal s behom na lyžiach, k nim pridal skoky. Keď mal trinásť, štartoval na kvalifikačných pretekoch na mostíku s maximálnym doskokom 70 metrov. „Dovtedy sme skákali len na 40 metrovom. Bol to dosť výrazný rozdiel a ten sa mi stal osudným. Na tréningu ma podfúkol vietor a pri doskoku som spadol. Bol to zlom, odvtedy som mal v sebe blok, ktorý mi bránil dostať zo seba maximum.“
S problémom sa snažil vyrovnať, no nešlo to. Hlava „nepustila“ a keďže chcel stále aktívne športovať, prihlásil sa na futbal. Žiacke súťaže hrával do roku 1975. Keďže ho pre jeho náboženské presvedčenie neprijali na strednú školu, musel za zmieriť takpovediac s náhradným riešením. Stal sa z neho učeň v odbore inštalatér v Jabloneckom výrobno-opravárenskom závode (JAVOZ), za LIAZ Jablonec „kopal“ druhú dorasteneckú ligu. Nie však dlho. „Keďže tréningy bývali aj v sobotu, kedy som chodieval do kostola, bolo mi povedané, že sa mám rozhodnúť. Hoci ma šport napĺňal, dával radosť zo života, rozhodol som sa pre Boha a zanechal aktívnu činnosť. Našťastie môj priamy nadriadený bol dobrý človek a umožnil mi hrať aspoň za firmu a to až do odchodu na základnú vojenskú službu, za čo som mu bol vďačný.“
Šport ako taký, ako V. Fischer zdôraznil, „mi pomáhal uniknúť z reality.“ Vysvetlenie? Už ako malý chlapec vedel o ľudskej zlobe z rozprávania svojho otca. Aby rodina Fischerovcov nebola po druhej svetovej vojne presídlená do Nemecka, museli jeho starý otec a otec odísť na sedem rokov na nútené práce do Rohozca pri Turnove. Okrem toho sa museli vysťahovať z domu. Keď sa vrátili, svoj vlastný dom si museli kúpiť. Netreba sa čudovať, že po takýchto skúsenostiach, napriek snahe, prastali mať pochopenie. V roku 1968, v čase dubčekovskej snahy o socializmus s ľudskou tvárou, Fischerovci požiadali o vysťahovanie do bývalej Nemeckej spolkovej republiky. Najprv dostali povolenie, no v auguste po príchode tankov Varšavskej zmluvy už nič neplatilo. „Hneď v ten deň ráno zobrali otca na výsluch. Nasledovalo zhabanie poľnohospodárskych strojov a dobytka. Starý otec sa voči tomu ohradil, zbili ho tak, že o tri dni na to na následky zranení zomrel. Fyzické napadnutie som zažil aj ja, keď som im nechcel dať svoje lyže s umelou sklznicou, čo bolo v tej dobe vzácnosťou. Zobrali nám dom, namiesto toho nám ako náhradu pridelili jednu malú izbičku s kuchyňou. Otec musel ísť pracovať do bane, po necelých dvoch rokoch sa vrátil, lebo pri závale štôlne utrpel úraz. A potom si moji rodičia, tak ako predtým ich rodičia, museli opäť kúpiť svoj dom. Ja som si v škole tiež užil svoje. Spolužiaci boli ovplyvnení učiteľmi, vysmievali sa mi, že som svätuškár, Fric, German. No som rád, že sa našli aj takí, čo mi pomáhali v neľahkých situáciách, napríklad učiteľ telesnej výchovy, či triedna učiteľka. Nikdy na nich nezabudnem. Aj z úcty k nim som mnohokrát reprezentoval školu, no predovšetkým, ako som už raz povedal, šport mi pomáhal utiecť z reality. A to iba preto, lebo som bol iný. A keď ste v totalitnom režime boli iní mali ste problém. Mohol som sa rozhodnúť aj inak, no bolo to na mne - a bolo to moje rozhodnutie,“ dodal na záver V. Fischer.
Toľko príbeh jedného Kokošovčana. Príbeh osobný, športový, futbalový...
Ján MIROĽA