Futbalová rodina z prešovského okresu, no aj širšieho regiónu, sa rozrastá o ďalšieho oslávenca. Ba čo viac, na jeho zdravie si dnes určite pripijú aj za oceánom v ďalekej Kalifornii. Reč je o Jozefovi Dudičovi (na fotografii v strede), ktorý sa dožíva sedemdesiatich rokov. V plnom zdraví, kondícii, a ako inak, v dobrej nálade. Kto Jožiho pozná, dá nám za pravdu.
Pre zaujímavosť, je jedným zo štvorlístka bývalých spoluhráčov z dorasteneckého dresu prešovského Tatrana, ktorým práve v tomto roku pribudol siedmy krížik. V januári 2024 to bol Ján Šoltis, v máji Milan Laca, v septembri Jozef Sobota, od dnes Jozef Dudič. Spomenuté mužstvo v dobrom spomína na sezónu 1972/73, v ktorej sa mu mimoriadne darilo a chýbala už len čerešnička na torte. Mládežníci z Čapajevovej to pred 51 rokmi dotiahli (pod vedením trénera Ladislava Pavloviča) až do finále o majstra Slovenska, v rozhodujúcom dvojzápase proti Slovanu Bratislava prehrali doma 1:2, v odvete 1:3. Jozef Dudič bol súčasťou tohto strieborného úspechu...
Oslávenec je rodákom zo Sabinova, kde sa zaúčal do tajov futbalovej abecedy. Po čase vymenil sabinovský dres za zeleno-biely, aby sa na začiatku seniorskej kariéry znova vrátil do mesta jarmokov. Ľavonohý hráč, ktorému však nikdy nebola cudzia ani streľba pravou nohou, postupne vystriedal viacero klubov - Giraltovce, Šarišské Michaľany, Lipany, Fintice, Šarišské Dravce, Vyšnú Šebastovú, Krivany, Pušovce. Najlepšie obdobie zažil v druholigovom Stropkove (1. SNFL).
Trénerská kariéra J. Dudiča bola spojená s mládežníkmi Tatrana Prešov, uplatnil sa aj na lavičkách niektorých okolitých dedinských klubov. Čo ho však „zdobí“ možno najviac, výraznú trénerskú „stopu“ zanechal aj za veľkou mlákou. Takpovediac unikátnu, ojedinelú. V mestečku Graeagle v Južnej Kalifornii absolvoval ako tréner a vyštudovaný pedagóg (na Slovensku je učiteľom angličtiny a ruštiny) 24 ročníkov medzinárodného letného kempu Two Rivers Soccer. Treba zdôrazniť, že ako jediný zo Slovenska. S jeho prácou a prístupom k deťom sú majitelia kempu natoľko spokojní, že slová „tentoraz už naposledy“ nechcú od „Dundyho“ ani počuť a chcú ho mať medzi sebou každoročne.
Súčasnosť? Rovnako unikátna. Ako posledný – a teda, ako jediný z partie futbalových internacionálov Tatrana Prešov ešte stále, keď je príležitosť, vybehne na trávnik alebo palubovku a ponaháňa loptu. Všetci ostatní v jeho veku sú v týchto zápasoch trénermi, vedúcimi mužstva, kustódmi, masérmi, fanúšikmi... A to všetko napriek tomu, že J. Dudič akoby priťahoval zlomeniny „najrôznejších“ kostí, ktoré v tele má. Naposledy to bola kľúčna kosť, po ktorej mu všetci odporúčali, aby už definitívne zavesil kopačky na klinec, no márne...
A ešte jedna zaujímavosť na záver. Priateľská nátura a povaha večného optimistu akoby predurčovala, že dnešný oslávenec nemá s nikým žiaden spor. No je tu predsa len jeden a zdá sa, že bude navždy. Nechajme na chvíľu rozprávať jeho dlhoročného kamaráta, spoluhráča, no určitý čas aj protihráča, Milana Lacu. „Bolo to v čase, keď sme nekopali spoločne za Tatran, on obliekal dres Sabinova. Vraj mi dal v priateľskom zápase gól, na čo si ale ja vôbec nepamätám. A popustiť nechce nikto,“ smeje sa M. Laca.
Jozefovi Dudičovi želáme do ďalších rokov veľa zdravia, pohody a úspechov.
Ján MIROĽA