Státisíce futbalistov píše svoj príbeh medzi šestnástkami. Jedni pre zrakmi fanúšikov z celého sveta, iní sú zasa stredobodom pozornosti „iba“ v malom regióne. A tak je to už desaťročia. Nájdu sa dozaista aj takí, ktorí o sebe môžu povedať, že sú, resp. boli niečím výnimoční, zaujímaví. Tí skôr narodení však mali smolu, lebo žili v období, kedy nebolo o internete ani chýru, v takom prípade nepomôže pri ich hľadaní ani vševediaci Google.
Treba preto hľadať takpovediac pracne, prípadne sa spoliehať na náhodu. To druhé platí v prípade Jozefa Paľucha (na fotografii), rodáka zo Žipova, ktorý momentálne býva so svojou rodinou v Bzenove. O tom, žeby o ňom mali písať v médiách, najprv nechcel ani počuť. Po prehováraní nakoniec privolil. Sympatický dôchodca je vo svojich 71 rokoch stále vitálny, telesne aj duševne. Futbalu sa začal aktívne venovať až po príchode zo základnej vojenskej služby v jeseni 1970. Najprv tréningy, aby v jari 1971 obliekol po prvýkrát dres Žipova. Ako zdôraznil, „naskočiť do idúceho vlaku“ nemal problém. „Perfektnú kondíciu som získal počas vojenčiny v Stříbre. Aj preto, lebo ranné rozcvičky som nepodcenil ani druhým rokom ako starý mazák. Kým moji rovesníci ich absolvovali postojačky či posediačky s cigaretou, ja som cvičil a behal s mladými. Už vtedy som mal možnosť hrať za tamojšie mužstvo VTJ, no priznám sa, nechcel som si pridávať ďalšie povinnosti,“ dal sa počuť J. Paľuch, mimochodom osobný vodič „vysokých šarží“ - náčelníka štábu a veliteľa pluku VÚ 8015 v Stříbre (neďaleko Plzne), tiež víťaz jedného z ročníkov armádnych pretekov v orientačnom behu na lyžiach.
Náš spolubesedník obliekal dres Žipova osem sezón v rade. Na tom by možno nebolo nič zaujímavé, no keď sa povie, že za ten čas nevynechal ani jeden majstrovský zápas, to by mal zbystriť pozornosť snáď každý fanúšik najpopulárnejšej kolektívnej hry na svete. „Po každej sezóne som od funkcionárov klubu dostal diplom s textom: za najpríkladnejší prístup k zápasom,“ hovorí bývalý stredopoliar. Iste, nie v každom dueli hral od prvej do poslednej minúty, no takých vraj veľa nebolo. Veľmi nerád odchádzal z ihriska ešte pred záverečným hvizdom rozhodcu, no nemal v povahe, aby to trénerovi nejako dával najavo. Spomína však na stretnutie v Pečovskej Novej Vsi, kedy sa z trávnika pýtal sám. Po jednom vlastnom góle a jednom „polovlastnom“ vraj usúdil, že bol v ten deň mužstvu viac na škodu, než na osoh Aj keď... „V prvom prípade ma pri výskoku súper postrčil telom. Vlastne, bolo to obojstranné, tradičný súboj vo vzduchu, takže faul to nebol. Na moju smolu, centrovanú loptu, ktorá dopadla na moju hlavu, som už nedokázal poslať do bezpečia, ale skončila v našej sieti. Pod druhý gól sa výrazne podpísala vysoká tráva. Dával som malú domov, no protihráč bol pri lopte skôr, než náš brankár.“
Toľko niekoľko spomienok Jozefa Paľucha, ktorý v minulosti, spolu s ďalšími spoluhráčmi, trénermi a funkcionármi, písal históriu futbalu v jednom z klubov Prešovského okresu. A dozaista sú aj v iných obciach hráči, ktorí už dávno zavesili kopačky na klinec, no rozprávať by dokázali rovnako zaujímavo. A možno o niektorom z nich aj niečo napíšeme. Pokiaľ máte svoj tip, dajte nám vedieť...
Ján MIROĽA