V nedeľu 26. júla 2020 sa hral vo Finticiach futbalový zápas, iný než stovky ostatných počas dlhoročnej existencie tejto hry v obci. V 1. kole Slovnaft Cupu sa stretli domáci hráči so súpermi vo farbách 1. FC Tatran Prešov.
S odstupom času na konečný výsledok 2:4 mnohí možno zabudnú – hráči, tréneri, rozhodcovia a pamätať si budú len meno víťaza. To však nie je prípad hlavného arbitra Martina Filipáka. Spomenuté meranie síl si takpovediac zapíše do početného zoznamu zaujímavých v adresári, v ktorom sú aj súboje, ako napríklad: treťoligové Trebišov – Moldava, Stropkov – Vyšné Opátske, Vranov na Topľou – Košice, Krompachy – Vranov nad Topľou, dva prípravné 1. FC Tatran Prešov – Otelul Galati (rumunský účastník skupinovej fázy Ligy majstrov v sezóne 2011/2012), či zápas Humenné – Michalovce pri príležitosti otvorenia nového štadióna pod Vihorlatom. Žiaľ, s tým rozdielom, že spomienky na duel vo Finticiach nebudú pozitívne, ale naopak. Prečo? Nechajme rozprávať rodáka z Hrabkova, dvojnásobného majstra Slovenska v kategórii starších dorastencov v zeleno-bielom drese 1. FC Tatran. „Áno, je to môj najpamätnejší zápas v kariére, avšak v negatívnom slova zmysle. Tiež zatiaľ posledný a keď to zdôrazňujem, neveští to nič dobré. Prebiehala asi 30. minúta... Všimol si, že zakopávam ľavou nohou o trávnik, potkýnam sa. Nedokázal som ani odkrokovať vzdialenosť múru počas štandardnej situácie, ako keby mi ´vyplo´ nohu. Cez prestávku som sa, najmä za pomoci doktora Lazorčáka, snažil dať dokopy, stŕpnutá končatina mi doslova horela. Byť hráčom určite by som nepokračoval, nemohol by som ani kopať do lopty. No rozhodol som sa v silných bolestiach pokračovať ďalej, nechcel som nechať kolegov v štichu. Dnes viem, že to bolo moje najhoršie rozhodnutie v rozhodcovskej kariére,“ opísal bolestivé chvíle bývalý hráč 1. FC Tatran Prešov B, Vranova nad Topľou, Veľkého Šariša, Giraltoviec, Fintíc, nakrátko aj malajského klubu z hlavného mesta Kuala Lumpur.
Zranenia sprevádzajú aktívnych športovcov odjakživa, ani náš spolubesedník nebol výnimkou. „Najviac som zrejme doplatil na roztrhnutý zadný stehenný sval, ktorý ma vyradil z boja o miestenku v prvom tíme Tatrana Prešov v roku 2002. V súboji s Lokomotívou Košice, hrával som vtedy za Vranov nad Topľou, mi brankár vybil predné zuby, prebral som sa až v sanitke. Počas kariéry rozhodcu som mal operované koleno. Najnovšia diagnóza, ani nie dva mesiace dozadu, je vyklenutie platničky.“
Apropo, prečo sa dal M. Filipák na kariéru arbitra? „Kopačky som zavesil na klinec po pôsobení vo Finticiach, kde som končil s hráčskou činnosťou. Už to nebolo ono, bol som častejšie zranený a preto som si vzal k srdcu myšlienku môjho niekdajšieho trénera Igora Nováka, aby som aj do budúcna zostal pri futbale.“
Pískanie musí ísť nateraz bokom, zdravotný stav to neumožňuje. Aké aktivity má teda v týchto dňoch dovolené? „Odmalička sa rád hýbem, obľubujem beh a preto by som nerád predčasne presedlal na dráhu delegáta/pozorovateľa rozhodcov. Nič sa ale nadá robiť, bicykel a rehabilitačné cvičenia, to je všetko, čo môžem teraz robiť. Snažím sa dodržiavať všetky pokyny a odporúčania MUDr. Ladislava Pavloviča, ktorý mi dokázal včas určiť správnu diagnózu a liečbu, za čo sa mu aj touto cestou chcem veľmi pekne poďakovať.“
Začiatok finálového zápasu 3b Letného pohára ObFZ Prešov sa nezadržateľne blíži, my využívame každú príležitosť na to, aby sme sondovali, kto ako prognózuje výsledok tohto výboja medzi Chmiňanmi a Záborským. Odznela diplomatická odpoveď muža, ktorý sa snažil byť, vzhľadom na jeho pozíciu vo futbalovej brandži, maximálne objektívny: „Budem rád, keď sa po zápase nebude hovoriť o rozhodcoch. Vtedy to bude víťazstvo pre všetkých.“
Ján MIROĽA