V semifinále ste sa ocitli za známych okolností. Čo by ste k tomu povedali?
Futbal má z času na čas aj takúto tvár. Zažil som na vlastnej koži odrátané body za oveľa banálnejšie prehrešky, nuž čo viac ešte chceme. Viac sa už ale k tomu vyjadrovať nebudem, nechcem jatriť hermanovské rany, lebo akokoľvek sa cítia – a všetci vieme, ako sa asi cítia – treba chápať ich sklamanie.
V Hermanovciach ste viedli rýchlo 2:0, proti Radaticiam ešte rýchlejšie – už po necelých štyroch minútach. V čom tkvie toto „umenie“ mužstva? Je to aj zásluha trénera?
Nie je to umenie. Prosto sme sa dostali do šancí a využili ich. No potom treba byť ostražitý a nedopustiť úplnú voľnosť mysle, poľavenie v koncentrácii. My sme v Hermanovciach podcenili jednu, dve situácie, prišiel trest v podobe gólov a odišla pohoda. Zrazu nastalo trápenie. Príčina? Nízky vek, nedostatok skúseností.
Tréner z lavičky si vtedy môže hrdlo vykričať, tak to bolo aj vo vašom prípade.
Keď sa stále bavíme o dianí na ihrisku v Hermanovciach, tak áno. V tej súvislosti musím povedať, ako veľmi nám chýba dlhodobo zranený Roman Tobiaš, ktorý sa staral vo veľkej miere o našu streleckú potenciu. Často vďaka nejakému zázračnému gólu dokázal vyviesť mužstvo z takýchto situácií. Keďže v Hermanovciach Roman nehral, rozhodli iné atribúty – napríklad domáce prostredie súpera, hoci, na trávniku to bol deväťdesiat minút vyrovnaný boj.
V nedeľu proti Radaticiam si vaši zverenci už dali pozor...
To áno. Hostia bojovali od začiatku do konca, veľmi chceli ísť do finále. Náš výkon nebol dobrý, no celkovo pri porovnaní počtu vypracovaných možností si dovolím tvrdiť, že sme vyhrali zaslúžene.
Okrem iného, zaujal aj počet kariet, ktorý sa rovnal nule. Zažili ste s týmto mužstvom niečo podobné?
Nepamätám si, žeby sme niekedy hrali bez napomínania. Musím jedným dychom poznamenať, že aj zásluhou rozhodcov. Čo k tomu ešte povedať... Snáď iba tú okrídlenú frázu, že bodaj by bolo takých zápasov čo najviac.
Ján MIROĽA